mitopp

Báčsky Petrovec sa pod terajším menom po prvýkrát spomína v 13. storočí, keď ho uznali za samostatnú cirkevnú obec s kostolom, venovaným sv. Petrovi. Meno Petrovec uvádzajú aj historické pramene a anály z 15., 16. a 17. st.
Po príchode Turkov roku 1526, staroobyvateľov náhle ubudlo a Srbov, ktorí sa sem sťahovali, pribudlo. O tom svedčí aj pomenovanie časti osady „Rácky kraj“. Počas tureckej doby Petrovec sa spomína ako dedinôčka alebo ves s 19, potom 5 a koncom 16. storočia s 28 rodinami. Počas Rákocziho povstania Bodoň, Drágovo a iné osady boli spálené a zanikli, zachoval sa jedine Petrovec. Neskoršie bola formovaná vojenská hranica, ktorá do svojich medzí pojala i Petrovec. Strediskom tohto nového vojenského útvaru bol Futog, veľký feudálny majetok, súčasťou ktorého bol roku 1718 i Petrovec.

V prvej polovici 18. st. došlo k sťahovaniu Slovákov na Dolnú zem. Futocké panstvo, jedno z najväčších v Báčke, kúpil Mihajlo Čarnojević. Keďže vo Futogu nemohol nájsť nadostač pracovnej sily, poprosil svojho impopulátora Mateja Čániho, rodom z Málinca na Slovensku, aby mu priviedol poddaných zo Slovenska. Tento mu roku 1745 doviedol dvetisícový zástup Slovákov – evanjelikov, prvých slovenských prisťahovalcov do Báčky na futocký majetok, kde im Čarnojević ustúpil časť starej obce Petrovec, v ktorej vtedy sídlilo 19 srbských rodín. Prví slovenskí prisťahovalci do Petrovca prišli z Novohradu, Hontu, Gemera, cestou sa im pripájali aj Slováci z Oravy, Liptova, Zvolena a Turca. V tom istom roku 1745 v Petrovci založili aj základnú školu a kúpili aj kostolný zvon, ktorým zvonili len v noci, lebo evanjelická viera nemala právo ani na farára, ani na kostol, ani na zvon. So svojím novým pánom Petrovčania uzavreli zmluvu o osídlení 25. mája 1747, v ktorej boli presne stanovené záväzky oboch strán. Predkovia dnešných vojvodinských Slovákov od „večných“ nevoľníkov sa teraz stali „zmluvnými“ a ich páni už viacej nemali právo uberať od nich dane mimo zmluvy.

Na svojej dlhej ceste materiálneho a duchovného rozvoja Petrovec spolu so svojimi novými obyvateľmi prežil rôzne pokušenia. Slováci prišli na majetok Čarnojevića bez svojich národných patrónov, inteligencie, učiteľov a duchovných. Najskúsenejší z nich bol Matej Čáni, ktorý ich priviedol. Jediné duchovné bohatstvo, ktoré so sebou priniesli ako stúpenci reformácie a husitov bola Kralická biblia a Tranoscius, kniha cirkevných piesní.
Ďalší rozvoj Petrovca spočíva na dokladoch rakúskeho cisára Jozefa II., ktorý 13. októbra 1781 vydal dekrét o náboženskej tolerancii a 1. novembra 1781 aj dekrét o zrušení nevoľníctva, ktorým oslobodil sedliakov závislosti od pôdy a feudálov.

Petrovec bol i národne i cirkevne kompaktný – slovenský a evanjelický a podľa súpisu obyvateľstva z roku 1900 Slováci v porovnaní s inými v celom Novosadskom okrese mali číselnú prevahu. Terajšia demografická tvárnosť tohto prostredia je už hodne pozmenená, hoci tu Slováci v temer ničom ani teraz za inými nezaostávajú.

Druhou historickou význačnosťou Petrovca je jeho relatívna nemennosť keď ide o ľudnatosť, ale i o organizovanie cirkvi a obce.  Už za Jána Stehlu v rokoch 1822-1823 v Petrovci bol vystavaný veľkolepý chrám evanjelický, ktorý aj dnes slúži svojmu účelu. Viacerí bývalí kapláni, získajúc si reputáciu v Petrovci, pôsobili potom ako kňazi na iných slovenských farách, takže už i týmto Petrovec bol na cirkevnom poli ohniskom slovenskej inteligencie, ktorá od polovice minulého storočia a ďalej k svojmu pôvodnému ohnisku inklinovala.

Roku 1841 cisárskou listinou uznaté boli stavovské výsady remeselníckeho cechu v Petrovci, ktorý mal 70 členov a jeho pričinením organizujú sa od roku 1844 bohaté trhy. Od roku 1848 sa Petrovec osobitnou výsadou vrchností z dovtedajšieho statusu dediny (pagus) povýšil a uznal za mestečko (oppidum) a bývajú v ňom i štyrikrát ročne chýrečné jarmoky.