mitopp

Bitka na Kosovom poli v roku 1389 bola a je pre srbský národ národnou tragédiou. Konečný úpadok  nastal až po páde mesta Smederevo v roku 1459.

Ešte sedem decénií po bitke na Kovovom poli Srbsko fungovalo viac menej ako celistvá krajina. Zakliesnené medzi dve mocnosti Uhorsko a Osmanskú ríšu. Srbsko nemohlo tento tlak dlho vydržať.A  predsa, posledné roky slobody znamenali veľký duchovný rozlet krajiny. Despota Štefan Lazarević syn Lazara Hrebeljanovića (zahynuvšieho v bitke na Kosovom poli). Despota Štefan uznával ako najvyššiu moc Turecka uspel s myšlienkou národnej obrody na začiatku 15. storočia.

Bitka na Kosovom poli znamenala smrť pre mnoho srbských pánov. Tí, ktorí prežili bol veľmož Vuk Branković, kňažná Milica, manželka „kneza“ Lazara.

Jej syn Vuk Branković bol presvedcený, že treba začať vojnu s Turkami. Preto sa postavil na stranu uhorského kráľa Žigmunda. To bolo v roku 1396 kedy sa odohrala križiacka výprava av tomto roku padol do zajatia Vuk Branković.V ostatných srbských provinciách predovšetkým v Macedónsku  mocipáni medzi sebou bojovali, čím viac oslabovali srbskú pozíciu. Časté výboje tureckých vojsk priviedli Srbsko na pokraj rozpadu.

V roku 1402 rodina Brankovićov a Lazarevićov preukazali lojálnosť sultánovi.V tomto roku napadol tatarský vladár Timur- Lenk Bajazida a  vyhral v bitke pri Ankare. Konflikt medzi rodinami Brankovićovcami a Lazarevićovcami sa vyostrili v novembri 1402 kde v blízkosti Graničnice. Na jednej strane Štefan a jeho brat Vuk a na druhej strane Ðurad Branković a jeden turecký komandant. Doba po bitke pri Ankare znamenala relatívny pokoj zbraniam. Despota Lazarević využil tohto momentu a zreformoval správu štátu, vojsko. No najväčší rozmach zazanamenala kultúra a literatúra . Medzi úspech sa ráta i dobitie Mačvy a Belehradu v roku 1403. I stavebníctvo zaznamenalo úspech spomeňme stavbu postavenú vladárom na spásu duše (zadužbina) pri Resavách  a chrám Manasija.

Musím spomenúť diplomatickú koketnosť despotu Štefana využil to pri spore Bajazidových synov najprv sa postavil na stranu Musy a neskôr na stranu Mehmeda I. Zjednotiteľa, touto koketnosťou vyťažil pripojenie časť východného Srbska. Despota mal dobré vzťahy s uhorským kráľom Žigmundom, až tak dobré vzťahy, že v Budíne vlastnil rozsiahli palác. V roku 1410-11 obsadil Žigmund Luxemburský Bosnu, v rámci dobrých vzťahov dostal Štefan významné ťažobné stredisko Srebrenica. Na juhu v Zete prerastol konflikt medzi miestnymi pánovníkmi a Republikou svätého Marka. V roku 1419 Benátky uzavreli mier s Osmanskou ríšou. Zetský pánovník svoj život dožil pod ochranou srbského dvora , tým pádom sa stala Zeta srbskou provinciou, čím získalo prístup k moru.

V roku 1426 uzavreli Benátky a Štefan mier po prehranej bitke pri Skadare.  V tom istom roku v Srebrenici určil svojho nástupcu a ním sa stal jeho synovec Djuradj Branković.

Jeho vláda však nebola na ružiach ustlaná, pretože vnútorné pomery v Osmanskej ríši sa upokojili, čo znamenalo nové výboje na Balkán. Tesne po smrti Štefana vojska sultána Murada II. zahajili šesťmesačné obliehanie pevnosti Novo Brdo. Žigmund Luxemburský na základe dohôd s predchadzajúcim despotom obsadil doterajšie hlavné mesto Belehrad (1427). Na základe toho sa Djuradj rozhodol opustiť Belehrad a na sútoku riek Jezava a Dunaj založil nové hlavné mesto Smederevo. Pevnosť podľa byzantského vzoru mala tvar nepravidelného trojuholníka a 24 mohutných veží. Stavbu viedol Georgios Kantakuzenos. Výstavba malého hradu bola nesmierne rýchla za jeden rok bola hotová, avšak stavba veľkého hradu sa natiahla na desať rokov. V tejto novej metropole despotoviny vládol čulý ruch .Ale ani toto nespomalilo nenavratný a ako srbské kroniky hovoria apokalyptický rozpad despotoviny. Ján Huňady požiadal Srbsko,aby sa zapojilo do jeho pripravovaných bojov proti Turkom, lenže narazil na odpor. Srbom to nedovolila dohoda s Osmanskou ríšou.

Od pádu Smedereva po druhú bitku na Kosovom poli

Pričinu pádu môžem hľadať aj v zlej situácii Byzantskej ríše. V roku 1422 bol obliehaný Konštantinopol tento čin utvrdil cisára Jána VIII., aby vyvinul aktívnejšiu činnosť so západnými krajinami. Viedol rozhovory o pomoci v boji proti Osmanom a o cirkevnú úniu  medzi katolickou a ortodoxnou cirkvou. Prvú cestu podnikol do Benátok, Milána a Uhorska , no výsledok jednaní o alianciu   bol opačný ako čakal. V roku 1431 sa zišiel Bazilejský koncil. dohoda medzi cirkvami nebola uskutočnená z dôvodu intríg, korupcie z obidvoch strán. Na tomto koncile závisel aj osud Srbska. Koncil pokračoval v rokoch 1438-39 vo Ferrare a Florencií , kde už dohodla bola spísaná a ortodoxná cirkev sa podriadila pápežovi.

Po tejto všetkej párade, kedy sa zdalo, že Európa bude postupovať jednotne voči nepriateľovi, nastalo vytriezvenie. Kňazi a obyčajní veriaci sa postavili na odpor voči takejto dohode. Táto dohoda zostala iba kusom papiera. Turkom to nezábranilo v ďalších výbojoch na Balkán a v konečnom dôsledku to viedlo i k pádu Konštantinopolu v roku 1453.

Ale vráťme sa späť do Srbska. turkom nahrávala situácia v Uhorsku kedy po smrti Žigmunda Luxemburského nastali dynastické spory. Turkom na ceste  do Uhorska stála v ceste Smederevská pevnosť, po trojmesačnom obliehaní ju aj napokon dobyli. Nasledovalo plienenie a ničenie. Djuradj sa zúčastnil i volieb šľachty, ktorá volila nástupcu Žigmunda. Nakoniec sa priklonila na stranu poľského kráľa Vladislava III. Obliehanie Belehradu v roku 1441 odhalilo plány Murada II. rýchly postup sultánových vojsk ohrozil najmä Uhorsko. To podnietilo o vytvorenie novej aliancie proti Osmanom. Do čela tejto aliancie sa postavil neskorší krajinský správca Ján Huňadys podporou pápeža Eugena IV. Djuradj túto správu prijal s radosťou, rátal s prinávratením svojich stratených dŕžav. Armáda činila 25000 mužov misia bola úspešná tureckým vojskám spôsobovala veľké straty. Dobyla napríklad mesto Niš na juhu. Zima zastavila ofenzívu. Následne na to vypuklo v Albánsku povstanie na čele stál Skanderberg, čo spôsobilo veľké problémy tureckej armáde. Murad II. hľadal východisko z tejto situácie a pravdepodobne na podnet jeho ženy Mary, ktorá bola dcérou Djuradja bol v apríli 1444 uzavretý desať ročný mier v Edirne. V júni bol dojednaný mier ratifikovaný v Segedíne. Týmto mierom Djuradj získal späť svoju despotovinu. Svoje spojenectvo a priateľstvo si Djuradj vykupoval každoročným platením „charádže“.

Radosť z dohody rýchlo vyprchala, keďže svojim nerozvážnym krokom pápežská kúria narýchlo zvolala križiacku výpravu. Vladislav III. musel porušiť mier. Tento počin mal tragické následky sám pánovník pri ňom zahynul a Balkán sa na dvesto rokov stál súčasťou Osmanskej ríše. Schyľovalo sa k záverečnej fáze existencie srbskej štátnosti. Ján Huňady pokračoval v bojovej snahe poraziť Turkov aj po smrti Vladislava. Do jesene 1448 sa plány Jána a Djuradja prakticky zhodovali. Vtedy sa však Ján Huňady rozhodol zvolať ťaženie práve na srbské územie. Čo je paradoxné Srbsko sa týchto bojov nezúčastnilo, keďže boli viazaný desať ročným mierom. Ján Huňady bol porazený na osudnom Kosovom poli po troch dňoch bojov. Chaotická situácia vyvrcholila v roku 1453 dobytím Konštantinopolu mladým sultánom Mehmedom II. V roku 1454 vypršal desať ročný mier toho využil Mehmed a tiahol do Srbska. Spojeným vojskám uhorským a srbským sa tento počin podarilo zastaviť a dobyli Novo Brdo a Kruševac. No o rok neskôr sa situácia otočila Mehmed dobyl Novo Brdo po šesť týždňovom obliehaní. Čo nasledovalo môžme nazvať masakrom. Djuradj bol nútený prijať mier a takisto musel platiť charádž. Z pôvodnej veľkosti despotoviny mu zostal iba zlomok.

V júni 1456 obliehala 150 000 armáda Turkov Belehrad. Hrdinsky bojujúce jednotky Jána Huňadyho odrazila tento útok. No o tri týždne tento hrdina zomrel na mor. Djuradj takisto dlho nežil na štedrý deň 1456 zomiera takisto. Po jeho smrti začína boj o trón , čo využíva Mehmed na posilnenie svojho vplyvu.  Vládu nakoniec prebrali bratia Angelovičovci svojím vysoko turkofilným postojom chceli sa s Mehmedom dohodnúť a vpustiť do Smedereva to sa odohralo v roku 1458. Títo bratia boli ale zajatí a Turci vyhnaní. Za srbského despotu bol zvolený slepý Štefan Branković . Modus vivendi sa však nájsť nepodarilo . Rozhovory viazli i s Uhorskom. Situáciu nezachránila ani svadba následníka bosnianskeho trónu Štefana Tomaševića a dcérou Lazara Máriou ,táto svadba by prepojila despotovinu s Bosnou. Prívrženci Turkov odovzdali v roku 1459 Smederevo bez boja čo fakticky znamenalo zánik srbského stredovekého štátu.

zdroj: Dějiny Srbska, Ján Pelikán a kol.

zdroj obrázkov: http://smartsoft.xtgem.com/file/na-kosovom-pole

http://www.tripadvisor.co.uk/Attraction_Review-g1898555-d550620-Reviews-Gardos_Tower_of_Sibinjanin_Janko-Zemun_Belgrade.html

http://www.novosti.rs/vesti/naslovna/reportaze/aktuelno.293.html:366020-Plemicke-srpske-loze-bez-naslednika

https://ucibibapl.wordpress.com/2014/03/06/%D1%81%D1%80%D0%B1%D0%B8%D1%98%D0%B0-%D0%BF%D0%BE%D1%81%D0%BB%D0%B5-%D0%BD%D0%B5%D0%BC%D0%B0%D1%9A%D0%B8%D1%9B%D0%B0-%D0%B4%D0%BE-19-%D0%B2%D0%B5%D0%BA%D0%B0/djuradj-brankovic/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Manastir-manasija-despotovac-serbia-atipiks.jpg

http://www.smederevo.org.rs/Print-Smederevo_81_eng

https://sr.wikipedia.org/wiki/%D0%A1%D0%BC%D0%B5%D0%B4%D0%B5%D1%80%D0%B5%D0%B2%D1%81%D0%BA%D0%B0_%D1%82%D0%B2%D1%80%D1%92%D0%B0%D0%B2%D0%B0